1. chapter- Fine! You win!
Láska.Oddanosť.Viera.Emócie.
Príbeh mladej lásky
„Fajn! Vyhrala si!“ tresol dverami a odišiel. Ešte som videla ako vyberá z vrecka jeansov jarnej kolekcie H&M kľúče od nového auta, ktoré dostal na osemnáste narodeniny. Pribehla som k oknu, z ktorého mám priamy výhľad na parkovisko. Po chvíľke sa zjavil pri vchodovej bráne. Celkom výrazným krokom kráčal k čerstvo umytému červenému autu značky Kabriolet. Nastúpil, motor zľahka zavrčal. Zľahka a potichu, no cez otvorené okno som ho počula. Potom len zaznel zvuk pneumatík a strácal sa v diaľke. Z oka mi vypadla slza. Len jedna ale za to plná bolesti. Neodišla s ním len polovica zo mňa, ktorou sa stihol za tie dva roky stať. Zobral celé moje srdce. Neviem kam ide, kedy sa vráti a či sa vôbec vráti. Neviem, či ešte niekedy zacítim jeho vôňu, jeho bozky a jemné dotyky. Neviem, či to ešte niekedy bude také ako pred tým. Ale viem, že toto zlomené srdce sa len tak nezahojí. Že na to treba čas, čas a čas. Že tá bolesť neprejde, ak sa nevráti a že ten čas rany nevylieči. Len si na tú bolesť zvyknem.
Stále sa mi v hlave prehrávala tá hádka. Mala som pred očami jeho tvár pri slovách „Fajn, vyhrala si!“ v očiach sa mu ligotali budúce slzy, ktoré však potláčal hnev. Áno, moje heslo lásky sa opäť potvrdilo. „Láska má váhu pierka, no pri jednom zlom kroku sa zmení na kameň.“ Zlý krok som spravila a uvedomujem si, že to späť nevrátim. Chcem, no už sa to nedá. V tejto chvíli stratilo príslovie „Nikdy nič neľutuj, lebo vtedy si to tak naozaj chcel.“ všetok zmysel. Úplne. Ešte pár minút som stála bezradne pri otvorenom okne z ktorého sa tiahol teplý letný vánok. Nemo som pozerala na ulicu pod oknami. Typický letný prázdninový deň po skončení pracovnej doby. Ľudia sa ponáhľali z roboty do piatkového večera. Oprela som sa o čisto bielu parapetu a povzdychla. Pozorne som pozorovala mladý pár držiaci sa za ruky za ktorým cupitalo malé roztomilé dievčatko. Drobnou rúčkou dočahovalo ruku svojho ocka. Obzrel sa na ňu, usmial sa, vzal si ju na ruky a brnkol jej po malom nošteku. Všetci traja sa usmievali. Bolo vidno, že sú šťastný. Keď sa mi stratili z dohľadu, odišla som od okna. Posadila som sa na posteľ. Mäkký matrac sa ohol pod váhou môjho tela. Zapozerala som sa na našu spoločnú fotku v bielo hnedom ráme položenú na nočnom stolíku. Načiahla som sa po ňu. V jednej ruke som ju držala a končekmi prstov druhej ruky som zľahka prešla po jeho tvári. Z oka mi vypadla ďalšia slza. Dopadla priamo na moje zápästie. Fotku som opatrne položila späť na stolík. Tak opatrne, akoby bola z materiálu motýlích krídiel. Nemo som hľadela na tykajúce hodiny oproti posteli. Očami som posúvala dopredu sekundovú ručičku, ktorá aj tak išla stále v tom istom rytme. Vstala som. Do ruky som vzala empéštvorku ležiacu na komode. Odmotala som slúchatká a dala som si ich do uší. So sklesnutým pohľadom som smerovala do mojej obľúbenej miestnosti. Zastala som pred drevenými dverami s nápisom „Šatník- Lola S. Morgan“ Stlačila som tlačidlo „Play“ a rozoznela sa pesnička od Miley Cyrus- Party in U.S.A. Pohľad mi na zlomok sekundy padol na moje meno týčiace sa na fialovej ceduľke. Pousmiala som sa. Otvorila som dvere a vošla dnu. Ostala som stáť v strede miestnosti štyri krát štyri metre plnej oblečenia, topánok, šperkov a módnych doplnkov. Otvorila som posuvné dvere z nepriehľadného skla. Odhrnula som oblečenie povesené na kovovej tyči naprieč skrini. Schúlila som sa do klbka v rohu, zatvorila oči a započúvala sa do tónov piesne. Slzy sa mi opäť tlačili do očí, no nezadržiavala som ich. Občas človek potrebuje zo seba dostať nahromadenú bolesť. Rozbolela ma hlava. Chytila som sa za spánky. Je vyše tridsať stupňov, ja som dnes ešte nič nepila a vyronila som už príliš veľa sĺz. Pomaly som sa stavala odhodlaná ísť si po pitie. Nejak som sa dostala z rohu skrine. Zatočila sa mi hlava a ja som sa musela zachytiť o stenu. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala som sa naprieč bytom rovno do veľkej kuchyne zladenej do bordovo bielej farby. Lesklý povrch niektorých častí skriniek pôsobil moderne. Z väčšej skrinky nad dresom som vybrala pohár, do ktorého som napustila čistú vodu. Napila som sa. Opäť som si napustila vodu a na pár glgov som vypila tri deci vody po druhý krát. Napustila som si ešte raz a pohár som si vzala so sebou. Opäť som sa schúlila do rohu roldora v mojom šatníku a plakala. Po necelej hodine zaštrngotali kľúče v zámke. Jemné zavŕzganie dverí sa nieslo po celom byte. "Ahoj princezná!" zakričal ocko. Nemala som silu odkričať späť. Pomaly som sa stavala. Tŕpli mi nohy a zachytávala som sa o stenu pri skrini. Pomalým krokom som prešla zo šatníka do chodby. Nohy sa mi postupne uvoľňovali a ja som mohla normálne chodiť. Ocko sa medzi časom presunul do svojej pracovne, kde si odložil sako, ktoré musí nosiť aj napriek horúčavám. Oprela som sa o zárubňu jeho pracovne a pokúsila som sa o úsmev. „Ahoj ocko.“ „Ahoj, stalo sa niečo, si nejaká sklesnutá.“ Neodpovedala som. Sklonila som hlavu a nervózne sa hrala so slúchatkami obmotanými okolo empéštvorky. „Lola, čo sa deje? Je v tom ten chlapec? Rozišli ste sa?“ „Áno. Pohádali sme sa a on...odišiel“ Pri poslednom slove som sa opäť rozplakala. „Poď ku mne princezná.“ Povedal súcitne. Okamžite som mu vhupla do náruče. Slané slzy, ktoré mi padali z očí sa vpíjali do jeho svetlo modrej novej košele, no on to niesol hrdinsky. Nepovedal ani pol slova, len ma obijímal. Presne to som teraz potrebovala. Objatie. „No tak, princezná.“ Povedal povzbudzujúco a chytil mi tvár do rúk, tak, aby som mu videla priamo do očí. Pobozkal ma na čelo a odtiahol sa. Z vrecká vytiahol peňaženku. Vybral z nej päťsto dolárovku so slovami „Choď nakupovať. Zober aj Emily. Bež, odreáguj sa.“ Usmial sa. „Ďakujem ocko.“ Pozrela som naňho ďakovným pohľadom. Žmurkol na mňa. Odišla som do svojej izby. Z poličky nad písacím stolom som si vzala iPhone. Zavolala som Emily. Po troch pípnutiach sa ozval jej hlas. „Áno Lola?“ povedal celkom veselo. „Ahoj Em. Máš čas?“ „Pre teba? Vždy!“ pousmiala som sa. „Tak v tom prípade budeš o štvrtej na námestí. Ideme nakupovať“ „Dohodnuté“ „Dobre, ahoj“ „Ahoj.“ zložila som a išla som do šatníka. Postavila som sa pred jednu zo skríň, otvorila som ju a bezradne som hľadela na kopu oblečenia. Toľko vecí a taký malý výber. Povzdychla som si. Na koniec som sa obliekla len obyčajne. Tričko, jeansy, mikina a Supry. Všetko zladené do fialofo -bielo-siva a k tomu fialovú tašku, do ktorej som si dala iPhone, kľúče a empéštvorku. „Ahoj ocko!“ Zakričla som od dverí. „Ahoj princezná, keby niečo, volaj“ „Jasné!“ „Ahoj!“ Zatvorila som dvere od nášho dvojposchodového bytu na šestnástom poschodí. Zišla som dole nákladným výťahom a ocitla som sa na vrátnici. „Dobrý večer pán Johnsson“ pozdravila som slušne staršieho vrátnika. „Ako vidím, spojazdnili nám svetelnú fontánku vo vestibule“ snažila som sa nadviazať konverzáciu. „Ahoj Dolores“ odzdravil zdvorilo. „Áno, spojazdnili. Taký mladý muži z firmy pána Parkera. Myslím, že on má toho syna, čo sa tu tak často ukazoval“ usmial sa. „Hmm áno, to bude asi on“ Nútene som sa usmiala. „Ja už musím ísť, dovidenia“ „Maj sa.“ Kývol hlavou. Kartou som si otvorila hlavnú bránu a prešla som okolo upraveného trávnika k čiernemu plotu, ktorý lemoval celý areál vysokoposchodových luxusných domov. Pri myšlienke na pána Parkera a jeho dokonalého syna mi bolo do plaču, no zdržala som sa sĺz. Rozmazaná špirála nevyzerá totižto ani trošku príťažlivo. Dostala som sa až na parkovisko k otcovmu autu, v ktorom driemal pán William- náš vodič. Zaklopala som na predné sklo auta a sadla som si na miesto spolujazdca. „Pán William!“ Zakričala som naňho a potiahla som mu rukáv košele. Zamľaskal a precitol. „Dobrý deň slečna Morgan“ povedal zachrapčaným hlasom. „Lola. Som Lola. L.O.L.A. Lola!“ „Prepáčte, kam to bude?“ „Na námestie, prosím.“ „Na nákupy?“ „Áno, aj s Emily.“ Žmurkol na mňa a naštartoval. Po chvíľke ticha pán William prehovoril. „Nezmienil sa pán Morgan, váš otec niečo o predĺžení zmluvy zamestnancov?“ „Neviem o tom. Tvrdí, že ma nechce zaťažovať problémami týkajúce sa jeho roboty alebo nášho majetku.“ Prikývol. Zvyšok cesty sme nepovedali ani slovo. Jediné, čo prerušovalo hrobové ticho, ktoré vládlo v aute bol zvuk rádia, ktoré aj tak ustavične prerušovali správy. „Tu zastavte“ zavelila som. Vystúpila som z auta a zakývala na pozdrav. „Dovidenia“ „Dovidenia, Lola.“ Zatvorila som dvere a kráčala som priamo na námestie, pred veľkú fontánu, kde už stála Emily. „No ahoj Lola" objali sme sa. „Ahoj Em, chýbala si mi." „Aj ty mne." „No čo, ako Ethan?" posmutnela som. „Lola?...Čo sa stalo?" „Rozišli sme sa." povedala som takmer nepočuteľne. „Ty - ty - vy - on..." koktala zmätene. „Ako to?" „Matthew." „Čo s ním?" zákerná otázka v jej očiach ma priam prebodávala. „Bola som s ním v kine. A vieš, aký je Ethan..." „Načo si preboha chodila s Matthewom do kina?...Vieš predsa, že ma na teba zálusk už od základky." „Ale ja som Matthewovi hovorila, že je to čisto kamarátske." „Aha, tak predpokladám, že ste boli na čisto kamarátskom filme." povedala ironicky. "No..." „Lola?! Na čom ste boli?" zvraštila obočie. „Na 'Miluj ma, alebo odíď '." Povedala som opatrne. „Aha a romantickejší film ste už nenašli, že?" „Ale..." „Ale...?" „Na koho si vlastne strane?" ohradila som sa. „Lola, ty radšej nič nehovor. Spravila si chybu." „To isté mi povedal aj Eth. Čo ste sa dohodli?" „To ani nebolo treba." „A prečo to teba tak trápi?" nemala som ďaleko od toho, aby som kričala. „Lola, som tvoja najlepšia kamarátka a to znamená, že ti nebudem len prikyvovať ale poviem ti aj o tvojich chybách. Nečakaj odo mňa, že s tebou budem teraz súhlasiť, pretože Ethan za nič nemôže." bola som ticho. Na toto sa nedalo nič povedať. Nič. „Ja...prepáč. Som z toho tak mimo. Som úplne vystresovaná." „Máš byť z čoho." uznala. Pozrela som na ňu sklesnuto. „Prepáč, nechcela som aby to vyznelo tak tvrdo.“ „To je v poriadku.“ Kráčali sme smerom k miestnej najobľúbenejšej kaviarni. „Miluješ ho ešte?“ „Samozrejme, že ho milujem. On je pre mňa všetkým.“ „A čo bude ďalej?“ „Myslím, že to ešte nevie ani on...“ Sadali sme si na kovové stoličky na malej terase patriacej kaviarni. „Em...“ zastonala som. „Prosím?“ „Ja...ja neviem. Čo mám bez neho robiť? Cítim sa tak prázdne.“ „Ak ťa miluje, vráti sa.“ „A čo ak nie?“ „Tak stojí za nič.“ uistila ma. Nemohla som jej povedať, že pre mňa bude znamenať všetko aj ak ma nebude milovať. „Čo to bude?“ pribehla k nám čašníčka. „Ja si dám veľkú Kofolu. Čapovanú, prosím. Lola...?“ mykla som plecami. Pochopila. „Dve veľké čapované kofoly prosím.“ Pozrela som na ňu ďakovným pohľadom. Prikývla. Z tašky som si vybrala iPhone. „Ani jeden zmeškaný hovor...“ utrúsila som. A čo som mohla čakať, však? „Lola, nechcem byť na teba príliš tvrdá ale ber to aspoň trošku realisticky. Myslíš, že ti v deň rozchodu zavolá?“ „Nie.“ Sklonila som hlavu a iPhone som odložila späť do tašky. „Nech sa páči.“ Čašníčka nám na stôl položila dve veľké čapované Kofoly. „Lola, je začiatok leta. Nehovorila si, že si budeš užívať?“ „Áno. Chcela som si užívať. Ale aj s Ethanom.“ V tú chvíľu mi bolo jedno ako príťažlivo alebo nepríťažlivo vyzerá rozmazaná špirála. Objala som Emily a zas plakala. „Pozri, oproti nám sedia pekní chalani.“ Zdvihla som hlavu a ona ukázala na partiu chalanov sediacich oproti. „Ži, užívaj si. Jeden z nich musí byť tvoj.“ „Môj je Ethan.“ „Nie je. Už nie. A nie je ani jediný na svete.“ „Ale pre mňa je.“ Odula som sa. „Ja sa ti len snažím pomôcť. Možno by to nový objav vyriešil. No tak, Lola.“ „Mne by úplne stačil aj ten môj objav.“ „Ale on už nie je tvoj.“ „Ale je. Len ja nie som jeho.“ Zazrela na mňa. „Fajn.“ Zodvihla som ruky. „Idem jedného uloviť.“ Prevrátila som očami. Zatvorila som oči a dva krát som sa zhlboka nadýchla. Rukou som si prehodila vlasy a otočila sa smerom k partií chalanom s falošným, no dobre hraným úsmevom. Sadla som si na voľnú stoličku oproti mne najsympatickejšiemu chalanovi. „Ahojte, chalani.“ Usmievala som sa. „Ahoj slečinka.“ Prezeral si ma ten pekný od hlavy až po päty a žmurkol na mňa.
„A tvoje meno?“ zažmurkala som naňho. „Jesse.“ „Jesse. Krásne meno. Také...sladké.“ Usmial sa. „A ty si...?“ „Lola. A predstavíš ma aj tvojim kamarátom?“ zdvihla som obočie. „Toto je Nate, Oliver, Christian, Jason, Dylan a toto je Simon.“ Ukazoval postupne na chalanov z prava do ľava. „Teší ma.“ Zažmurkala som očami. Všetci mlčali, len Jason sa ozval „Aj mňa.“ Na čo všetci vybuchli do smiechu a ja s nimi. Bolo vidieť, ako mu do líc stúpa červeň. „A tam tá krásavica je kto?“ ukázal Nate na Em, čím aj nechtiac zahovoril trápnu Jasonovu situáciu. Em sedela na našich miestach a pomaly si odpíjala z Kofoly. „To je Emily, moja najlepšia kamarátka.“ Usmiala som sa. „Hmm, Emily...“ sníval Nate. „Počkajte chalani.“ Žmurkla som na nich a kráčala smerom k Em. „Emily“ oslovila som ju. „Áno?“ pýtala sa neprítomne. „Bavíš sa?“ „Ani nie.“ Pohľadom hypnotizovala špinavú zem pod nohami. „Tak poď, máš tam nápadníka.“ Pri mojej poslednej vete nastražila uši. „Na čo ešte čakáme?“ chytila ma za ruku a ťahala ku chalanom. Keď ju Nate zbadal, okamžite priskočil ku nej a začal sa jej prihovárať. Em sa nebránila. Ja som sa zatiaľ rozhodla venovať Jessemu. „A...“ prešla som mu ukazovákom po hrudi. „...ty si odtiaľto?“ brnkla som mu po nose. „Áno, a ty?“ „Tiež.“ Usmiala som sa a pozrela som mu hlboko do očí. Mal ich zelené a také čisté. Strácala som sa v nich. Cítila som, že si a mňa niekto sadol. Jessiho pohľad neustále ubiehal za mňa. Musela som sa otočiť. Pri pohľade na osobu, ktorú som videla, som skoro prestala dýchať. Sklopil zrak a pozeral sa priamo na zem. Hlasno prehltol a mne sa okamžite po líci spustila slza. Najprv len jedna, potom druhá, tretia... nešlo to zastaviť. „Čo -čo sa deje?“ vystrašene na mňa hľadel Jesse. „Ethan, ty ju poznáš?“ prižmúril oči. Ethan prikývol. „Lola? Čo sa to tu deje?“ „My sme sa dnes veľmi pohádali.“ „Ako pohádali?“ „Chodili sme spolu.“ Povedal Ethan roztraseným hlasom. „A...odkiaľ sa vy poznáte?“ zaujímala som sa. „Sme s Ethanom a ostanými chalanmi kamaráti.“ „A prečo som vás nemala tú česť ešte spoznať?“ „Lebo- ak si tá jeho slečinka, o ktorej stále hovoril, chcel ťa len pre seba. Nechcel ťa do partie, aby ste mali čas len na seba.“ Pri jeho slovách ma až pichalo pri srdci. Bola som tak neuveriteľne šťastná a smutná zároveň. Chcel ma len pre seba, ale teraz...už nie. Už nie sme spolu. Všetko je stratené. Ethan v rukách žmolil kus papierika a hľadel pred seba, kto vie kam. Nevnímal okolie. Vedela som, že keď sa ho spýtam o čom sme sa s Jessem bavili, nevedel by. „Ethan?“ šepla som. „A- áno?“ preskočil mu hlas. Sklonila som hlavu. Nádej v jeho očiach zmizla. Zrazu boli plné smútku a bolesti. Presne ako tie moje. „Prečo ste sa pohádali" „Lebo som úplná krava." povzdychla som.
„Ehm." prerušila som trápne ticho. Obi dvaja sa na mňa pozreli, no nič nepovedali. vstala som, a podišla som k Em, ktorá sa skvelo bavila s Nateom. „Em, pôjdeme? Chcela by som ísť aj na tie nákupy.“ „Aha, samzrejme. Nate, máš moje číslo, ozvi sa." žmurkla naňho. Zaplatili sme tie dve Kofoly a kráčali k nákupnému centru, v ktorom sme strávili viac ako štyri hodiny. Vyčerpaná a unavená z nákupov a stretnutia s Ethanom som sa hodila na posteľ. Sedem tašiek plných oblečenia som nechala na chodbe so zámienkou, že tie veci neskôr vyložím do šatníka. „Klop, klop." povedal ocko klopajúc na otvorené dvere do mojej izby. „Ako bolo, princezná?" „Na nákupoch super ale pred tým sme boli v kaviarni na námestí. Rozprávali sme sa Emily a ona ma poslala za chalanmi sediacimi oproti. Namietala som, ale išla som tam. Spoznala som Jesseho..." posadila som sa. „To je úžasné!" "Ale nie je to všetko. Rozprávali sme sa a po chvíľke prišiel on." „Ethan?" zatajil dych. „Áno." sklesla som. „Ale no, Princezná..." objal ma. „Prečo ocko? Prečo som ho musela stretnúť? A prečo zrovna dnes, keď je to pre mňa najťažšie?" „Láska ťa skúša Dolores. Tým si musí prejsť každý." „Ale...je to tak ťažké...!" „Vieš, láska je ako droga. Bolí to, ale si na nej závislá. A keď miluješ a si milovaná, je ti najlepšie na svete." nič som nepovedala, len som sa pritúlila ešte bližšie k nemu. „Nechám ťa, Princezná. Idem na stretnutie s pánom Parkerom." „Teraz, v piatok?" „Inokedy nemal čas. vybavoval Ethanovi individuálne doučovanie a zmluvy jeho zamestnancom." „Prečo mu už konečne netykáš? Aj ja mu tykám..." „Je to obchodný partner. Ak si potykáme, pôjdeme na pivo a potom budeme kamaráti. A zapamätaj si, Pricezná, že s obchodným partnerom sa netreba kamarátiť." prikývla som. „Ani sa nebudem pýtať, či ideš so mnou, keď sa medzi tebou a Ethanom stalo to, čo sa stalo a predpokladám, že bude doma." „Asi nebude, je s kamarátmi na kofole, ale nejdem. Počkám na maminu, objednáme si pizzu, a pôjdeme sledovať film." „Dobre Lola, maj sa." „Aj ty, ocko." poslala som mu vzdušnú pusu. Prezliekol sa späť do oblekových nohavíc a svetlo modrej košele s béžovou kravatou. Do ruky si vzal sako a vybral na sa stretnutie do horúceho piatkového večera. Zvuk buchnutia dverí signalizoval, že som doma sama. Zablúdila som do ockovej pracovne a poprezerala som si to neuveriteľné množstvo z časti zaprášených kníh starostlivo uložených podľa abecedy do rovných radov v mohutnej knižnici zo svetlého dreva. Rukou som prešla po okrajoch kníh zatriedených podľa žánru „román“, začínajúcich písmenom A. Vybrala som prvú knihu, čo sa mi podľa obalu a názvu páčila. „George R. R. Martin - A Dream Of Spring.“ Prečítala som nahlas názov knihy a spisovateľa. Posadila som sa na čiernu koženú ockovu stoličku a začítala som sa do riadkov prekrásne napísanej knihy. Nevnímala som okolie. Mala som svoj svet, kde bolo miesto len pre mňa. Strhla som sa až na mamin pozdrav. „Ahoj Dolores!“ „Ahoj mami!“ odložila som knihu späť na poličku a pozorne som si prehliadla jej miesto, aby som nabudúce vedela, kde ju mám hľadať. „Neuveríš, čo sa mi dnes stalo!“ s hlasným smiechom ma hľadala po byte. „Nie, neuverím.“ Zamumlala som inštinktívne. „Bola som za pánom Williamom a... pre boha, dievčatko, čo sa ti to stalo?“ zhrozila sa pri pohľade na moju roztečenú špirálu, rozcuchané vlasy a sklesnutý výraz v tvári. Keby videla moje srdce! Aj to je zlomené... „Dolores! Čo sa stalo?“ „Ethan.“ Opäť som plakala. „Stalo sa mu niečo?“ „Nie! Jemu nie! Mne áno.“ „Čo ti spravil?“ „Rozišiel sa so mnou.“ „Ha! A že ženy sú žiarlivé mrchy! Nie sú. Chlapi sú žiarivý! Veď si bola len s Matthewom v kine.“ „No...je pravda, že možno, teoreticky, keby išiel Eth do kina s nejakou kamarátkou...“ naznačila som úvodzovky, „...tiež by som nebola pokojná.“ „Neospravedlňuj ho stále. Aj ty potrebuješ nejakých kamarátov. Nemôžeš sa mu predsa úplne poddať! Máš tiež svoj život!“ „Asi máš pravdu.“ „Jasné, že mám!“ „Mami? Nespravíme si filmový večer?“ „To vieš, že spravíme!“ usmiala sa a išla sa prezliecť do domáceho oblečenia. Ja som zatiaľ objednala pizzu. Tiež som sa prezliekla do teplákov a voľného trička a pobrala som sa za maminou na druhé poschodie nášho bytu. Po pravej strane stáli dvere s menovkou „kino“. Stlačila som kľučku a vošla som dnu. Sadla som si vedľa maminy na gauč potiahnutý červeno-čiernou mäkkou látkou. Na plátne oproti gauču už bežali reklamy a upozornenia pred začiatkom filmu. Zazvonil zvonček. „Pizza!“ skríkla som a utekala som dole po schodoch. Z tmavej komody v obývačke som schmatla peniaze a otvorila som vchodové dvere. „Dobrý deň.“ Pozdravil poslíček. „Bude to...“ chcel pokračovať, no strčila som mu do ruky peniaze. Určite viac, než bola cena pizze. „Nechajte si to, dovidenia!“ vytrhla som mu papierové krabice z rúk skôr, než stihol čokoľvek povedať, zabuchla som dvere a utekala späť hore rýchlo, aby som stihla začiatok filmu. „Ešte to nezačalo?“ pýtala som sa mamy od dverí. „Nie, stíhaš.“ Zasmiala sa a vzala si jednu pizzu. „Čo to je?“ „Nechaj sa prekvapiť.“ Žmurkla na mňa.
Tento príbeh nájdeš aj na Wattpade